Prírodné pomery

Záujmové územie, mestská časť Petržalka, je súčasťou sosiekoregiónu č.116 Podunajská rovina. Územie predstavuje mladú štruktúrnu rovinu, ktorej vývoj v dôsledku neustáleho poklesávania neogénneho podložia prebieha až dodnes. Územie má nepatrnú deniveláciu povrchu s celkovým sklonom SZ -JV Reliéf je nevýrazný, vyvýšeniny sú ploché a široké.

Hlavnými činiteľmi, podieľajúcimi sa na stvárňovaní a stavbe územia je Dunaj a tektonické pochody. Tektonická aktivita mala poklesavý charakter, diferencovala územie Podunajskej nížiny na čiastkové kryhy, ktoré poklesávali rôznou intenzitou. Silnou akumulačnou činnosťou Dunaja boli tieto nerovnosti vyplňované. Dunaj po prechode Devínskou bránou vstupuje do rozsiahlej nížiny, rozširuje svoj tok, v dôsledku čoho dochádza k poklesu jeho transportnej sily a zvýšenej akumulácii unášaného materiálu a k vytvorenie mohutného agradačného valu, vyvýšeného nad priľahlé susedné územia.

Vypracoval RNDr. Tomáš Kušík, Bratislava 2000

Geologické pomery

Územie sa nachádza na neogénnej Podunajskej panve, ktorá je výsledkom mladých pliocénnych a kvartérnych pohybov. Budovaná je sedimentami neogénu a kvartéru s dnešným centrom západne od Komárna.

Predterciérne podložie tvorí prevažne malokarpatské kryštalinikum. Sedimentárna neogénna výplň je reprezentovaná ílovitými a ílovito - piesčitými komplexami miocénu, spodného pliocénu - panónu, pontonu a vyššieho pliocénu - levantu. Súvrstvia paleogénnych hornín v podloží neogénu neboli zistené a predpokladá sa, že sa tu asi nevyskytujú. Podobne je to i s jednotlivými stupňami miocénu až po sarmat, ktorého výskyt vo forme pieskov, karbonátových, slienitých ílov a slieňov bol potvrdený len v okrajových častiach.

Súvrstvie pontu, transgresívne uložené na panóne, je v prevažnej miere budované mocnými pelitickými sedimentami ílov, slienitých ílov, piesčitých ílov a pieskov, resp. lokálne i polohami drobnejších štrkov. Dôležitá je regresívna séria pontu, ktorú Janáček (Janáček, 1964 in Rapant, 1977) pomenoval Gabčíkovské piesky.

Najmladším obdobím pliocénu je levant a spolu s kvartérom tvoria štrkopiesčitú zvodnenú výplň najvrchnejšej časti panvy. Štrky a štrkopiesky levantu a kvartéru sú vzhľadom na obtiažnu rozlíšiteľnosť označované ako dunajské štrky.

Kvartérne sedimenty, dunajské štrkopiesky, sú pokryté piesčito - prachovitými hlinami do mocnosti 3 • 4 m. Ojedinele sa vyskytujú močaristé, ílovité hliny s prímesou rašelinných a slatinných hlín.

Geomorfologické pomery

Hlavný tok Dunaja sa v minulosti niekoľko krát zmenil, čo bolo spôsobené poklesávaním Žitného ostrova. Dunaj ukladaním splavenín vytváral tzv. závesné korytá a zmenou svojho toku vytvoril viac agradačných valov a štrkových riečísk.

V oblasti lužných lesov možno pozorovať dve jadrá štrkových valov, jeden mladší vo vzdialenosti 200 - 600 m od dnešného toku, celkove nižší a užší, a druhý starší, vo vzdialenosti 1,5 km , široký a vyšší. Tieto štrkové valy súvisia s predchádzajúcimi korytami dunajského toku.

Reliéf dunajského alúvia priamo súvisí s geomorfologickým vývinom terénu. Celkove možno charakterizovať severnejšiu časť Podunajskej nížiny ako nízku a mierne zvlnenú rovinu.

V inundačnom území, zovretom z obidvoch strán hrádzami, sa vytvoril charakteristický nivný reliéf v úzkej súvislosti od intenzity aluviálnych procesov. Brehová, pririečisková časť inundačného územia je vyvýšený val, strmý smerom k rieke. Pozostáva z vrstevnatých piesočnatých a hlinito-piesočnatých nánosov, pre infiltračnú vodu ľahko priepustných a so zníženou kapilaritou.

V záujmovom území vytváral v minulosti Dunaj sústavu ramien. V nezastavanom území a poľnohopúdárskych plochách sa ramená dodnes zachovali v podobe depresií, alebo len v podobe tmavších pruhov humóznejšej pôdy na povrchu terénu.

3. Klimatické pomery

Územie sa nachádza v teplej až mierne teplej oblasti. Priemerné ročné teploty sa pohybujú v rozmedzí od 9,0 - 10,5°C. Najchladnejší mesiac je január, najteplejší je júl. Oblasť patrí k najteplejším v rámci Slovenskej republiky. Územie sa vyznačuje vysokou premenlivosťou teplôt vzduchu.V území prevláda S a SZ prúdenie vzduchu.

Teploty sú vysoké, zrážky pomerne nízke a častý je výskyt suchých rokov. Priemerný ročný úhrn zrážok je 670 mm. V dlhodobom priemere najmenej výdatné na zrážky sú mesiac január a február, najviac zrážok padá v máji až júli. Len asi 50% zrážok padne vo vegetačnom období a preto je územie suché.

Priebeh relatívnej vlhkosti vzduchu je obrátený ako chod teploty vzduchu. Nízka je relatívna vlhkosť vzduchu vo IV. mesiaci, zvyšuje sa v V. a VI. mesiaci, najvyššie hodnoty relatívnej vlhkosti sú v blízkosti vodných tokov a plôch, najvyššia relatívna vlhkosť vzduchu je v zimných obdobiach a v predjarí.

Najväčší počet hodín slnečného svitu je v júli, najmenší v decembri. Priemerná oblačnosť dosahuje okolo 61 %, jasných dní je v priemere 47 za rok a zamračených 120. Priemerný počet dní s hmlou je asi 35 v roku.

Hydrologické a hydrogeologické pomery

Dunaj determinuje hydrologické pomery v území. Dunaj je významný fenomén, ktorý rozhodujúcou mierou ovplyvňuje stav vody v území, jeho priemerný ročný prietok v Bratislave je zhruba 2025 m3 .s-1. Dunaj je u nás vodnosťou aj režimove cudzia, čiže allochtonná rieka. Jeho význam je veľký a špecifický. Dotuje najmä stavy podzemných vôd, je zásobovacím tokom pre Malý Dunaj. Pôvodné meandre Dunaja sa na území Bratislavy už nevyskytujú. Koryto Dunaja má charakter kanálovej stavby, meandruje až za hranicou mesta.

Hydrogeologické pomery tohto územia majú veľký význam pre ovplyvňovanie množstva i kvality vody v území, ale aj v území Žitného ostrova - ovplyvňujú najmä kvalitu pitných vôd. Tieto pomery sú priamo viazané na geologickú a geomorfologickú stavbu okolitých orografických celkov s výdatnými zásobami podzemných vôd. Hydrogeologické pomery v území sú významným limitujúcim prvkom pre rast a vývoj vegetačných foriem v dotknutom území.

Spodná voda v spojení s reliéfom je vedúcim faktorom existencie a bohatého rozvoja lužných lesov. Hĺbka spodnej vody priamo ovláda vodný režim pôdy a stáva sa tak spolu s inými určujúcim činiteľom druhovej skladby a štruktúry rastlinných spoločenstiev. Jej reálny význam prestáva iba v pôdach štrkových valov, kde je tesný zväz s mechanickým zložením pôd rozviazaný. Spodná voda v menšej miere so záplavami temer výhradne stiera vplyv zonálneho klimatického faktora a oslabuje pôsobenie pôdnych a iných faktorov ako určujúcich celkový ráz vegetácie mimo pravých lužných lesov.

Hĺbka hladiny spodnej vody na priamo súvisí s geomorfologickou stavbou a reliéfom. V hornej časti nánosového kužeľa Žitného ostrova siaha do hĺbky priemeru 7 metrov, smerom k jeho okrajom, k Dunaju a Malému Dunaju do 6-5metrov. V oblasti lužných lesov pri Dunaji je priemerná hĺbka spodnej vody menšia - od 0,5 do 2 metrov. Tok podzemných vôd takisto v súhlase s reliéfom ostrova smeruje k východo-juhovýchodu. Postupné poklesávanie hladín spodnej vody spôsobené prehlbovaním koryta Dunaja malo za následok zhoršovanie zdravotného stavu lužných lesov. Po výstavbe Vodného diela Gabčíkovo sa v záujmovom území vodné pomery zlepšili.

Pedologické pomery. ( Jurko, 1958 )

Lesné pôdy Podunajskej nížiny sa vyvinuli alebo sa vyvíjajú na takmer rovnakom materskom podklade, na minerálne bohatých aluviálnych náplavoch. Všeobecne prevládajú zonálne pôdy rovinných oblastí teplej klímy a azonálne typy pôd: černozeme, čiernice, fluvizeme, antrozeme a kultizeme.

Nivné ( aluviálne ) pôdy patria medzi intrazonálne pôdy ( Vilenskij, 1950 ), ktoré v súbore celkových prírodných podmienok podliehajú nakoniec klimazonálnym faktorom pedogenetického vývinu.

Významným intrazonálnym faktorom dunajského alúvia okrem režimu spodných vôd a inundácií je aj vysoký obsah vápna v pôde. Na pôdach plytkých, silne drenovaných štrkmi podliehajú intenzívnemu vyplavovanie vápna, väčšej suchosti pôdy a klimatickým extrémom vôbec a ich vývoj ide k typu černozemnému, už aj dnes s charakteristickou lesostepnou a stepnou vegetáciou.

Viacerí autori rozdeľujú aluviálne pôdy rôzne do viacerých skupín zadelil do viacerých oddelených a samostatných skupín, napr. Tomaszewski (1937) delí nivné pôdy podľa režimu povrchových a spodných pôd na dva druhy:

pôdy pomerne suché, len periodicky zaplavované povrchovými vodami

kalovo-bahnisté, ktoré okrem záplav prinášajúcich riečne kaly sú podmienené vysokou hladinou spodnej vody, spôsobujúcou nadmernú vlhkosť a glejovatenie v spodných i stredných vrstvách profilu.

Nivné lesné pôdy v Podunajskej nížine by bolo možno rozdeliť podľa mnohých princípov. V pedogenetickom vývoji týchto pôd najdôležitejšiu úlohu má vodný režim, vody spodné a záplavové, ktoré sú vo veľmi úzkom vzťahu s reliéfom, a len v niekoľkých prípadoch vodný režim závisí od podnebia. Aluviálne a nivotvorné procesy sú pritom v značnej miere podmienené vekom, geomorfológiou terénu , topografickými podmienkami a pod. Mnohí autori nivné pôdy všeobecne považujú za "mladé", nevyvinuté pôdy, ktoré nemožno považovať za určité pôdne typy. Tieto pôdy síce predstavujú akési evolučné štádiá pri jednotnom vývoji nivných pôd na fluvoaluviálnom materiáli, ale treba ich brať ako samostatné pôdne typy, pravda s prechodnými formami medzi sebou navzájom.

Vodný režim nivných pôd je podmienený hĺbkou a periodickým priebehom spodných vôd. Jednotlivý autori uvádzajú pre rôzne druhy pôd rozličné výšky, spravidla však pre piesočnaté pôdy do 50 cm, hlinité do 150 cm a ílovité do 2-3 metrov.

Vystupovanie spodnej vody až na povrch pôdy je menej priaznivý prípad, pretože sa väčšina pôdneho vzduchu postupným zdvíhaním hladiny spodnej vody vytlačí von aj z jemných kapilár. Tento jav je častý v lesných spoločenstvách v nízkej úrovni reliéfu a mimo hrádze. Práve v takom prostredí sa vyvinuli a udržujú sa zbahnené slatinné gleje, vegetačne s málo bonitnými spoločenstvami vŕb s pántovými ostricami a trstinou, ktoré sú v medzihrádzí zriedkavejšie. Na druhej strane hrubá vrstva humóznej rašeliny prispieva k zlepšeniu vzdušných pomerov týchto pôd.

Vodný režim v nivných pôdach rendzinoidného typu nepodlieha v plnom rozsahu vplyvu spodnej vody. Účinný objem pórov smerom do hĺbky klesá, pretože spodné vrstvy sú obyčajne hrubozrnnejšieho zloženia. Vrchné vrstvy sú hlinitého charakteru a pomerne dobrej vodnej kapacity, čo umožňuje bez veľkých strát dobre hospodáriť s vodou, ktorá pochádza z najväčšej časti zo zrážok.

V piesočnatom type rendzinioidných nivných pôd nie je možnosť doplňovania pôdnej vlahy zo spodných vôd a vodný režim je závislý len od zrážok a kondenzačnej vody. Pretože aj vododržnosť týchto pôd je znížená menším obsahom jemných častí, vodná bilancia je celkom iná, čo sa prejavuje aj na druhovom zložení a produktivite lesných spoločenstiev.

Pri pôdach, kde podložné štrky vystupujú vysoko pod povrch pôdy, sa stretávame s nedostatkom vody a veľkou suchosťou pôdy. To sa prejavuje už pri pôdach, kde sú štrky uložené v hĺbke 2 m a vyššie. V tom prípade pohyb vody v pôde nie je vyrovnaný, úplne prevláda smerom nadol, pričom ochudobňuje pôdu o jemné partikuly, ktoré sú vyplavované do podložného štrku. Preto sú tieto pôdy na povrchu ľahké, piesočnatého rázu, aj smerom dole ubúda ílovitých substancií, čím sa porušuje vododržnosť vrstiev a všestranný pohyb vody v pôde.

Z pôdotvorných substrátov dominujú aluviálne karbonátové sedimenty. Nivné pôdy Podunajskej nížiny sú mimoriadne bohaté na bázické dvojmocné katióny Ca a Mg a majú vysokú tlmivosť, čím je značne tlmené kolísanie pH. K znníženiu pH v letných mesiacoch prispieva aj pravidelné zvyšovanie hladiny spodnej vody a stúpajúca vlhkosť pôdy, ktorá znižuje obsah vzduchu v pôde a výmenu pôdnych plynov s ovzduším.

Nivné pôdy sa vyznačujú silnou a aktívnou tvorbou humusu, obsah ktorého je stále doplňovaný bohatým odpadom bujnej vegetácie. Dobrým predpokladom pre to je priaznivé celoročné rozdelenie teploty a vlhkosti s miernou suchosťou najvyšších vrstiev neskoro v lete a v jeseni. Ide predovšetkým o vytváranie sivých humínových kyselín, resp. ich humátov, silne nasýtených dvojmocnými katiónmi, čo zvyšuje ich význačné tlmivé schopnosti a pevné spojenie s minerálnym podielom v sorpčnom komplexe. Stabilita štruktúrnych agregátov je taktiež podmienená stálym a vysokým obsahom kvalitného humusu. Tvorba humusu v lužných lesoch sa deje prevažne biologickou cestou, a to činnosťou aeróbnych, vo vlhkých typoch aj anaeróbnych mikroorganizmov, ktoré majú dobré tepelné a vlhkostné podmienky pre plný rozvoj. Celkove možno zhodnotiť, že nivné pôdy lesných spoločenstiev sú dobre zásobené humusom sorpčne nasýteným, najmä vo vrchných vrstvách, kde sa jeho obsah pohybuje okolo 4-5 %. Aj jeho zásoba v spodných horiziňontoch je dobrá. Najlepšie sú humusom zásobené čierne pôdy na alúviu, kde je vhodne rozdelený po celom pôdnom profile, a v hĺbke 1 m býva ho ešte vyše 1 %.

Vegetačné pomery • Potenciálna prirodzená vegetácia

Potenciálna prirodzená vegetácia predstavuje takú vegetáciu, ktorá by sa vyvinula za súčasných klimatických, pôdnych a hydrologických podmienok, keby nebola nijako ovplyvňovaná človekom. V daných podmienkach by sa vytvorili lesné spoločenstvá ako stabilný autoregulačný systém.

Mapu potenciálnej prirodzenej vegetácie v mierke 1:50 000 spracoval ÚEBE CBEV SAV v r. 1977 (Michalko a kol.1977) a bola upresnená do mierky 1:25 000.

V mape potenciálnej prirodzenej vegetácie územia Bratislavy (mierka 1:25 000) sú v záujmovom území plošne a značkovo vyjadrené nasledujúce jednotky:

Vŕbovo - topoľové lužné lesy

Salicion albae (Oberd.1953) Th.Müller et Görs (1958)

Salicion triandrae Th.Müller et Görs (1958) p.p.

Výskyt, ekologické nároky: Medzihrádzové priestory a brehy Dunaja, vlhké, pri vysokých vodných stavoch podzemnou vodou periodicky podmáčané zníženiny, ďalej v blízkosti mŕtvych ramien alebo priamo v územiach, ktoré sú pravidelne ovplyvňované povrchovými záplavami.

Floristická charakteristika: Stromy: vŕba krehká (Salix fragilis), vŕba biela (Salix alba), topoľ biely (Populus alba), topoľ čierny (Populus nigra), topoľ sivý (Populus canescens), vŕba trojtyčinková (Salix triandra ).

Kroviny: vŕba purpurová (Salix purpurea), svíb krvavý (Cornus sanguinea), baza čierna (Sambucus nigra) a iné.

Byliny: ostružina ožina (Rubus caesius), chrastnica trsťová (Phalaris arundinacea), žihľava dvojdomá (Urtica dioica), lipkavec močiarny (Galium palustre), čerkáč obyčajný (Lysimachia vulgaris), mäta vodná (Mentha aquatica),

vrbica vrbolistá (Lythrum salicaria), povoja plotná (Calystegia sepium), záružlie močiarne

(Caltha palustris), ostrica pobrežná (Carex riparia), ostrica ostrá (Carex acutiformis), ostrica pľuzgierkatá (Carex vesicaria) a iné.

Jaseňovo -• brestovo - dubové nížinné lesy

Ulmenion Oberd. 1953

Výskyt, ekologické nároky: viažu sa na vyššie a relatívne suchšie polohy úrodných nív ( riečne terasy, agradačné valy a pod. ), kde ich zriedkavejšie a najmä časovo kratšie ovplyvňujú periodicky sa opakujúce záplavy, alebo kolísajúca hladina podzemnej vody.

Floristická charakteristika : Stromy: jaseň úzkolistý (Fraxinus angustifolia), brest hrabolistý (Ulmus minor), čremcha strapcovitá (Prunus padus), brest väz (Ulmus laevis), dub letný (Quercus robur), jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), javor poľný (Acer campestre).

Kroviny: svíb krvavý (Cornus sanguinea), vtáčí zob obyčajný (Ligustrum vulgare), bršlen európsky (Eunymus europaeus), kalina obyčajná (Viburnum opulus) a iné.

Byliny: čarovník parížsky (Circaea lutetiana), kostrava obrovská (Festuca gigantea), lipkavec marenovitý (Galium rubioides), plamienok plotný

(Clematis vitalba), kokorík širokolistý (Polygonatum latifolium), čistec lesný (Stachys sylvatica), kuklík mestský (Geum urbanum), kozia noha hostcova (Aegopodium podagraria) a iné.

Ponticko - panónske dubové lesy

Aceri tatarici - Quercion Jaucs et Fekete, Zólyomi 1957

Predstavujú prirodzenú potenciálnu vegetáciu, ktorá sa v dotknutom území vyskytuje iba ostrovčekovite.

Floristická charakteristika: Stromy: dub sivastý (Quercus pedunculiflora), dub plstnatý (Quercus pubescens), dub cerový (Quercus cerris), brest hrabolistý (Ulmus minor), javor poľný (Acer campestre), jaseň úzkolistý (Fraxinus angustifolia)

Kry: svíb drieň (Cornus mas), svíb krvavý (Cornus sanguinea), trnka obyčajná (Prunus spinosa), vtáčí zob obyčajný (Ligustrum vulgare), zemolez obyčajný (Lonicera xylosteum), kalina siripútka (Viburnum lantana) a iné.

Byliny: kamienka modropurpurová (Buglossoides purpurocaerulea), pľúcnik horský najmäkší (Pulmonaria mollis), mrvica perovitá (Brachypodium pinatum), konvalinka voňavá (Convallaria majalis), kuklík mestský (Geum urbanum), fialka krovisková belasá (Viola suavis), kostrava žliabkovitá (Festuca sulcata), reznačka laločnatá mnohosnubná (Dactylis polygama), lipkavec krížatý (Galium cruciata), kokorík širokolistý (Polygonatum latifolium) a iné.